Profiboxing.cz

Přepnout do PC verze

Zničený Brewster: Je těžké odejít, když vás v posledním zápase podvedou!

  • Napsal Štefan Moravčík

Lamon Brewster / zdroj foto: internet

BRATISLAVA – Muž, ktorý šokujúco porazil dnešného neohrozeného vládcu ťažkej váhy Vladimira Klička, a ktorý sa okrem toho do histórie tohto športu zapísal aj kvalitnými duelmi s borcami ako Sergej Ljachovič, Luan Krasniqi, či jednokolovým výpraskom Andrewa Golotu. To je len stručné resumé dnes už neboxujúceho amerického borca Lamona Brewstera (35-6-0, 30 k.o.). Ako s odstupom času hodnotí tento 39-ročný boxer svoju kariéru, sa dozviete z nasledujúceho telefonického rozhovoru, ktorý boxer s prezývkou „Nemilosrdný“ nedávno poskytol Jamesovi Slaterovi zo serveru www.eastsideboxing.com.

Veľmi ma teší, že sa môžeme spolu porozprávať, Lamon. Máte za sebou skvelú kariéru, v ktorej sa vám podarilo niekoľko pamätných knokautov. Jeden z nich bol samozrejme ten proti Vladimirovi Kličkovi, ale k tomu sa ešte dostaneme. V ringu ste mali vždy povesť veľmi tvrdého chlapíka, ktorý toho veľa znesie. Zaujímalo by ma preto, koho vy osobne považujete za najtvrdšie udierajúceho boxera, s ktorým ste mali tú česť stretnúť sa v ringu – či už v profesionálnom alebo amatérskom?

Na túto otázku sa ma už veľakrát pýtali. Tu musím povedať, že to nebol nikto z tých borcov, s ktorými som naozaj boxoval, ale jeden zo sparingpartnerov. Volal sa Lionel Butler (dnes už 45-ročný Američan s nie príliš chýrnou bilanciou 32-17-1, 25 k.o.; boxoval okrem iných aj s Lennoxom Lewisom, Chrisom Byrdom, či Michaelom Grantom; všetky tieto duely prehral, pozn. redakcie), a jeho údery boli fakt neskutočne tvrdé.

Okrem toho som v mojej kariére spároval aj s Lennoxom Lewisom, Michaelom Moorerom, či Fransom Bothom, čo boli všetko veľmi tvrdí puncheri, ale žiadny z nich podľa mňa neudieral tak tvrdo ako Butler. Otázka teda znie: prečo to v profiringu nedotiahol ďalej? Odpoveď je jednoduchá: jeho závislosť na kokaíne. Akonáhle sa mu boxom podarilo niečo zarobiť, išlo mu iba o to, ako tieto peniaze minúť na drogy. Nebyť toho, som si istý, že by z neho bol majster sveta.

Ak sa pozrieme na všetky vaše duely v profiringu, ktorý z nich bol podľa vás ten najťažší?

Mojím najťažším zápasom v profikariére bol ten so Sergejom Ljachovičom (veľmi kvalitný duel v apríli roku 2006; s Bielorusom Brewster prehral po 12 kolách jednomyseľne na body a stratil tak svoj titul WBO, pozn. redakcie). V príprave na tento duel som si zlomil nos, ktorý sa síce do zápasu dal do poriadku, ale nemohol som kvôli tomu poriadne dýchať. Dalo by sa povedať, že v zápase som celých 12 kôl dýchal iba jednou nosnou dierkou.

Navyše som hneď na začiatku zápasu utrpel zranenie sietnice na ľavom oku, vďaka ktorému som prakticky celý zápas videl iba na jedno oko (Brewster toto zranenie utrpel v prvom kole, pozn. redakcie). V ten večer skrátka bolo všetko proti mne. Zo zápasu som nemohol odstúpiť, pretože môj promotér (nikto iný ako Don King, pozn. redakcie) ma doň silou mocou tlačil. Celý duel som odboxoval takpovediac polospelý a s veľkou bolesťou, ale aj tak veľa nechýbalo, aby som ho vyhral...

A vaše víťazstvá? Ktoré z nich si ceníte najviac?

Za moje najcennejšie víťazstvo považujem to s Vladimirom Kličkom (jedno z najväčších prekvapení v ťažkej váhe za posledných 10 rokov; Kličko v zápase o uvoľnený titul WBO v úvode jasne dominoval, no v závere piateho kola sa Brewsterovi podarilo Ukrajinca zasiahnuť niekoľkými tvrdými údermi a ringový Robert Byrd po gongu usúdil, že Kličko, totálne vyčerpaný, nemôže v zápase ďalej pokračovať, pozn. redakcie).

Celý život som sa modlil k Bohu, aby som sa niekedy mohol stať majstrom sveta v ťažkej váhe, takže toto víťazstvo nad Vladimirom venujem hlavne jemu. Táto výhra však mala pre mňa trpkú príchuť, pretože práve v tej dobe som stratil môjho milovaného trénera Billa Slaytona, ktorý mi bol takpovediac druhým otcom. Keď ležal na smrteľnej posteli, vyslovil želanie, aby som Klička porazil a stal sa tak šampiónom. Keď sa mi to podarilo, trvalo mi asi deväť mesiacov, kým som si konečne uvedomil, čo som vtedy vlastne dokázal...

A čo váš najhorší výkon v ringu?

To je jednoduchá voľba: moja prehra s Ljachovičom, po ktorej som musel hneď letieť do Kalifornie na operáciu oka. Pred zápasom som mal okolo seba veľa ľudí, ktorí mi verili, a myslím si, že ma mali aj radi a úprimne mi žičili víťazstvo. Ale keď som prišiel do nemocnice, neprišiel za mnou nikto. Moja manželka bola navyše v tej dobe tehotná, ale ani o ňu sa vtedy nikto príliš nezaujímal.

Ako som už povedal, v tomto zápase som, kvôli už spomenutým problémom s dýchaním a s okom, nebol stopercentne fit, no aj napriek tomu mi stále veľa ľudí vraví, že to bol jeden z posledných skutočne dobrých súbojov v ťažkej váhe. Strašne som chcel tú odvetu. Obaja sme veľmi dobre vedeli, že ak by som bol zdravý a v najlepšej forme, Ljachovič by ma nikdy neporazil.

Vo vašej kariére ste spolupracovali s viacerými trénermi, ktorí boli ešte z tzv. „starej školy“. Za vašimi úspechmi v profiringu stojí veľa driny a nespočetné množstvo hodín strávených v telocvični. Kto z vašich tréningových partnerov vám preto utkvel najviac v pamäti?

Je ťažké menovať iba jedného borca. Lennox Lewis bol skvelým boxerom, a navyše to bol aj dobrý priateľ. Okrem neho tu bolo veľa ďalších ako napr. Michael Moorer, či James Toney, ale špeciálne by som spomenul práve Toneyho a tiež Lionela Butlera. Tréningy s Jamesom mi poskytli neoceniteľné skúsenosti a on sám mi v mnohom veľa poradil a dodal odvahy. Lionel ma naproti tomu v tréningoch vďaka svojej sile úderov dokázal vždy veľmi dobre prevetrať.

Bolo mi naozaj potešením sa s vami porozprávať, Lamon. Ťažká váha by dnes potrebovala veľa takých bojovníkov, ako ste vy. Bolo pre vás ťažké zmieriť sa s odchodom do boxerského dôchodku?

Vďaka za tento kompliment. Najťažšie na mojom odchode z profiringu bolo asi to, že po svojom poslednom zápase s Robertom Heleniusom (v januári roku 2010; Brewster v ňom podľahol Fínovi v 8. kole k.o., pozn. redakcie) som sa cítil byť podvedený. Nikto mu totiž pred zápasom neskontroloval jeho rukavice. Jeho šatňa sa dve hodiny pred zápasom jednoducho zavrela, a nikoho do nej nevpustili.

Som si istý, že v tých rukaviciach niečo mal. Po zápase som mal veľké a hlboké tržné rany nad oboma viečkami. Všetci si mysleli, že sa vtedy opäť ozvalo to moje zranenie sietnice, ale pravda bola niekde inde. Po zápase mi totiž jeden z doktorov povedal, že z jeho vlastnej skúsenosti z boxerských zápasov môže potvrdiť, že boxeri nikdy v zápasoch neutŕžia také vážne tržné rany, ako sa to vtedy stalo mne.

Nechcem tým povedať, že by Helenius sám nejako podvádzal. Ale jeho tím určite. Za tých 31 rokov, čo sa v tomto športe pohybujem, môžem s istotou povedať, že v tých rukaviciach niečo mal. Najhoršie na celej veci bolo to, že aj tú operáciu, ktorú som po zápase podstúpil, som si musel hradiť z vlastného vrecka. Jeho promotér mi nedal ani cent. Na tú noc skrátka nemám práve najlepšie spomienky.

OK, Lamon. Vďaka za toto pekné a úprimné interview!

 

Copyright © 2010-2022 Profiboxing.cz

Nahoru PC verze