Profiboxing.cz

Přepnout do PC verze

Doping v boxu: Pokud by podvodník v ringu rivala zabil, byla by to vražda?!

  • Napsal Štefan Moravčík

Alexander Povětkin, ruský boxerský dopingový hříšníkAlexander Povětkin, ruský boxerský dopingový hříšníkLONDÝN – Ísť do boxerského zápasu je riskantná záležitosť. Čo sa však stane, ak váš súper v ringu používa nedovolené prostriedky na zvyšovanie výkonnosti? Redaktor časopisu Boxing News Elliot Worsell sa porozprával s borcami, ktorí čelili v ringu podvodníkom, a učinil viaceré šokujúce odhalenia o aktuálne najväčšom probléme vo svete boxu.

To, čo sa vám teraz chystám povedať, vám predostriem s takou úprimnosťou a citlivosťou, s akou rodič povie svojmu dieťaťu o neexistencii Santa Clausa: všetci vaši obľúbení boxeri sú v skutočnosti dopingoví podvodníci.

DALŠÍ NOVINKY Z RINGU:

Ten chlapík, ktorý si prerazil cestu naprieč váhami, ten borec, ktorý v ringu predviedol to parádne KO, ktoré si teraz na videu prehrávate znova a znova, ten malý či veľký boxer, alebo ten pästiar, ktorého ste v časoch jeho aktívnej kariéry tak milovali a dnes o ňom rozprávate ako o „legende“ a „hrdinovi“ a čakáte na jeho uvedenie do Medzinárodnej boxerskej siene slávy. Áno, všetci títo borci v istom období svojej kariéry užívali nedovolené prostriedky na zvyšovanie výkonnosti.

Pre ostrieľaného diváka to možno nebude žiadne veľké odhalenie a ani nič, čo by ho malo nejako veľmi znepokojovať. Napokon, aj dnes sme stále ochotní odpúšťať tým, ktorí mali nejaký ten pozitívny dopingový test a odpykali si svoj trest, pretože sú to stále bojovníci, a my predsa chceme vidieť zápasy, takže ak nám jeden taký aj predvedú, ich predošlým priestupkom obyčajne nevenujeme veľkú pozornosť.

Ale vžime sa aj do kože tých, ktorí museli v ringu súperiť s dopingovými podvodníkmi a do boxerského športu prišli s mylnou predstavou o tom, že budú vždy súperiť vo férových podmienkach, a že boxer, ktorý ráno vstával skôr ako všetci jeho súperi, v tréningu behal najďalej, v ringu udieral najtvrdšie, držal si svoju životosprávu najdlhšie zo všetkých a prehltol najviac surových vajec nakoniec odíde z ringu ako víťaz.

Myslite aj na týchto borcov, pretože pre nich je toto nepríjemné zistenie o to viac nepríjemnejšie, než pre ostatných. Bolesť a prehra, ktoré v ringu utŕžili, je len jedna strana mince, podobne ako aj riziko ich povolania, ktoré sa takto ešte zvyšuje, ale skutočnosť, že ich predstavy, síce naivné a nereálne, sa nakoniec aj tak rozbili na márne kúsky, má pre nich úplne iný, oveľa väčší význam.

„Šport, ktorý mám tak rád, sa stáva remeslom prostitútok a jeho povesť je takto poškvrnená,“ sťažuje sa bývalý dvojnásobný šampión IBF v krížovej váhe z Filadelfie Steve „USS“ Cunningham. „Každý o mne vie, že som čistý, ale ak mám boxovať s niekým, kto čistý nie je, je mi z toho na vracanie.“

Cunningham má na mysli august 2015, kedy boxoval s bývalým nesporným majstrom sveta poloťažkej váhy Antoniom Tarverom. Ich zápas v New Jersey sa pôvodne skončil remízou, ale Tarver, ktorý bol už v r. 2012 usvedčený z užívania anabolického steroidu drostanolonu po jeho remízovom súboji s Lateefom Kayodem, bol nakoniec pozitívne testovaný na syntetický testosterón, za čo nakoniec vyfasoval polročný zákaz činnosti a pokutu 50-tisíc amerických dolárov.

Pre Cunninghama to však nebolo žiadne prekvapenie. Keď pred zápasom obaja absolvovali otvorený tréning pre médiá, Tarverov prehrešok v súboji s Kayodem mal Cunningham ešte v čerstvej pamäti, a tak svojmu súperovi povedal, že zažaluje hocikoho (úmyselne pritom nepovedal konkrétne mená), kto po zápase s ním neprejde dopingovým testom.

„Jeden by si chcel myslieť, že Tarver to už viac neurobí, pretože raz ho už nachytali a tak si naňho teraz všetci dávajú pozor,“ hovorí Cunningham. „Ale jeho druhý prehrešok iba dokazuje, ako Antonio Tarver k celej veci pristupuje. Je mu to skrátka jedno. Myslí si, že je stále veľkou hviezdou, a že jeho hviezdne meno mu aj teraz zarobí veľké peniaze, nech sa stane čokoľvek.“

„Dnes som presvedčený, že všetky jeho veľké zápasy by mali byť brané s rezervou, obzvlášť ten jeho knokaut Roya Jonesa Jr. v r. 2004. Boxerská verejnosť si však dostatočne neuvedomuje celú hĺbku a vážnosť jeho prehrešku. Keď vyšlo najavo, že Tarver dopoval aj v súboji so mnou, zašiel som na jeho stránku na Facebooku, kde ho jeho fanúšikovia upokojovali a presviedčali o tom, že jeho pozitívny test musí byť nejaké klamstvo. Pomyslel som si vtedy: 'Počkajte, moji milí. Veď ten chlapík neprešiel testom už druhýkrát! Aký ďalší dôkaz ešte potrebujete, vy idioti? Je to podvodník!' Celé ma to iba utvrdilo v tom, že boxer s jeho hviezdnym menom, budúci člen siene slávy, si môže robiť prakticky všetko, čo sa mu zapáči.“

Tarver vo svojej kariére dokázal knokautovať Roya Jonesa Jr. Vo filme Rocky Balboa si tiež zahral postavu Masona „The Line“ Dixona. Bohužiaľ, fanúšikovia si vždy nájdu dôvody na prepáčenie a odpustenie, aj keď to borcov ako Cunninghama môže veľmi štvať, a klamstvo tak môže pokračovať. Tarver je dnes stále aktívnym boxerom, a k tomu ešte robí v televízii aj komentátora. Aj v jeho veku 47 rokov je stále človekom, ktorý je veľmi žiadaný.

„Ak by sme žili v ideálnom svete, za váš prvý pozitívny dopingový test by vám odobrali všetky tituly a dostali by ste doživotný zákaz činnosti,“ hovorí Cunningham. „Som dospelý muž. Ak o nejakej látke nemám detailné informácie, nikdy si ju do svojho tela nedám. Ak vám budú núkať nejakú pilulku, prášok, koktail alebo injekciu, načo by ste to preboha mali zobrať? Všetky tieto výhovorky sú obyčajné drísty. Títo chlapíci sú skrátka zúfalí a snažia sa z celej veci vykorčuľovať.“

Ak by sa mu naskytla takáto príležitosť, borec ťažkej váhy David Price by dnes dal neviem čo za to, aby v nečistých súbojoch s Tonym Thompsonom (júl 2013) a Erkanom Teperom (júl 2015) uhájil aspoň remízu. Osud však tomuto Liverpoolčanovi uštedril ešte tvrdšiu ranu.

V oboch týchto zápasoch totiž prehral pred limitom, keď v tom prvom ho súper prevýšil kondične, zatiaľ čo v tom druhom utŕžil čistý knokaut, a až neskôr sa dozvedel, že obaja jeho vtedajší súperi boli po týchto dueloch pozitívne testovaní (Thompson na hydrochlorotiazid, Teper na celú paletu všelijakých ťažko vysloviteľných nedovolených látok). Výsledky týchto zápasov zanechali nad Priceovou kariérou veľký otáznik, zatiaľ čo výsledky dopingových testov jeho súperov ho uvrhli do stavu paranoje.

„Nikdy v živote by som ani len nesníval o niečom takom, a to hneď z dvoch dôvodov,“ hovorí Price. „Po prvé, z etického hľadiska je to úplne neprijateľné. A po druhé, bol by som neustále vo veľkých obavách z toho, že ma chytia. Boxom si predsa zarábam na svoje živobytie, takže ak by ma prichytili a potrestali, so všetkým by bol koniec. Naivne som si myslel, že ani ostatní sa práve z týchto dôvodov neodvážia riskovať. Ale pravda je taká, že oni sa odvážili. V boxe je veľa nečestných ľudí, ktorí urobia všetko pre to, aby zvíťazili. Taký Teper bol napríklad prichytený už pred naším zápasom (v júni 2014). Ak by som to vtedy vedel, s veľkou pravdepodobnosťou by som do zápasu s ním nešiel. Byť informovaný je veľmi dôležité. Minulosť vašich borcov skrátka musíte poznať. Táto skúsenosť zo mňa bezpochyby urobila paranoika.“

Ešte predtým, než sa v októbri 2012 stretli v newyorskom Brooklyne Danny Garcia a Erik Morales, Garcia si bol dobre vedomý toho, že jeho súper, veľký Erik Morales, bol dvakrát pozitívne testovaný na clenbuterol, t.j. na tú istú látku, kvôli užívaniu ktorej prišiel Alberto Contador o svoj titul na Tour de France 2010.

Garcia však vedel aj to, že „El Terrible“ niekoľko dní pred zápasom údajne prešiel svojím tretím testom, čo malo oficiálne dokázať, že neporušil pravidlo trikrát a dosť používané Newyorskou športovou komisiou. A vedel aj to, že Morales mal v čase ich zápasu už 38 rokov a bol dávno za zenitom, a že podpísal zmluvu, ktorá mu v prípade výprasku odolného Mexičana vynesie odmenu milión dolárov. A práve preto dostal tento kontroverzný súboj zelenú.

Naproti tomu taký Amir Khan, keď sa dozvedel, že Lamont Peterson bol pred ich odvetou v máji 2012 pozitívne testovaný na zakázanú látku (Američan vtedy argumentoval tým, že podstupoval liečbu korigujúcu nedostatok testosterónu v jeho tele), zvolil opačný postup. Na rozdiel od Garciu, v jeho očiach bol takýto duel, za ktorý by si možno zarobil o čosi viac, ako bolo pôvodne plánované, príliš veľkým rizikom na to, aby ho nakoniec podstúpil.

„Chris Byrd (bývalý šampión IBF v ťažkej váhe) mi povedal, že sám boxoval proti viacerým borcom, ktorí dopovali. A uistil ma aj v tom, že aj takýchto súperov môžem zdolať,“ hovorí Cunningham. „Keď som potom nastupoval do zápasov, o ktorých som si bol istý, že môj súper v nich dopuje, mal som podobný náhľad na vec. V takých chvíľach si všetko rozmyslíte hneď dvakrát.“

„Ja som bol často v situácii, kedy som musel boxovať na cudzej pôde. Musel som sa so všetkým popasovať. Keď prídete boxovať do rodného mesta vášho súpera alebo nastupujete do ringu s niekým, kto je v tej krajine veľkou hviezdou, je to viac, než len obyčajný zápas. Keď všetci čakajú iba na výhru vášho súpera, niektoré veci sa potom ľahko prehliadnu.“

Vskutku odsudzujúce obvinenie súčasných pomerov v boxerskom športe predniesol Cunningham vo chvíli, keď som ho vyzval k tomu, aby mi prezradil, koľko z jeho súperov malo podľa jeho názoru v čase ich zápasu v tele nedovolené látky. Ani sám ich totiž nedokázal spočítať. „Bolo ich veľa, príliš veľa,“ povedal mi tento medzi profesionálmi 16 rokov boxujúci borec, smejúc sa na absurdnosti toho všetkého.

„A keď budeme počítať iba vaše titulové zápasy?“ spýtal som sa ho.

Cunningham sa vtedy na chvíľu zamyslel a začal pomaly mrmlať: „Jeden, dva, tri, štyri, päť, možno šesť... Áno, trúfam si povedať, že z mojich deviatich titulových zápasov bolo až päť alebo šesť takých, v ktorých moji súperi bezpochyby dopovali. Som si tým istý.“

„Kde beriete túto istotu?“

Cunningham sa znova usmeje. „Medzi boxermi a trénermi sa toho veľa narozpráva. Keď sme v tréningovom kempe, je tam často nuda, čas na prestávku. Boxerská komunita je veľmi malá a viacerí zasvätení preto majú informácie o tých, ktorí niečo berú.“

„Moje cesty do Európy mi ukázali naozaj veľa. Už len to, že som mohol boxovať v zápasoch, v ktorých ide o titul, mi poriadne otvorilo oči. Keď sú v hre veľké peniaze, ľudia sú schopní urobiť naozaj šialené veci, len aby sa dostali k moci a udržali si ju.“

Cunningham, ktorému je dnes 40, zo všetkého vyšiel ešte viac-menej bez následkov. Podstúpil riziko zápasov s dopingovými podvodníkmi a svoj kalich horkosti si vypil vo forme bodových prehier. Ale Price, ktorému je dnes 33, sa musel zmieriť s tým, že jeho sľubná kariéra v ťažkej váhe – váhe, v ktorej sa dajú zarobiť naozaj veľké peniaze a boxeri si tak môžu zaistiť svoje živobytie – dostala vďaka niekoľkým prehrám v kľúčových zápasoch krutú stopku.

Price bol z ringu knokautovaný a prišiel tak o šancu na veľký zárobok. Jeho povesť bola neprávom pošramotená. Začalo sa o ňom hovoriť, že jeho brada a odolnosť sú krehké, jeho meno umelo nafúknuté, atď. Vraveli mu, že jediným rozumným riešením je skončiť s boxom. Rozišiel sa so svojím trénerom a analyzoval svoje vlastné ja. A to všetko kvôli tým, ktorých sám nazýva „švindľujúcimi potkanmi“.

„Ja sám som svojím najväčším kritikom,“ hovorí Price. „A tak som si najskôr myslel, že aj keď proti mne podvádzali, faktom bolo, že tie zápasy som prehral. Ale potom som sa o tom porozprával s istými ľuďmi, a tí zmenili môj pohľad na vec. Najmä ten zápas s Teperom by sa mohol pokojne považovať za jeden nevydarený tréningový zápas v telocvični, ktorý sa nakoniec dostal na YouTube. Rozhodne by ale nemal byť klasifikovaný ako riadny duel.“

„Nikdy ten pocit nezažijem, pretože na nič podobné by som sa nikdy nedal, ale fakt by som chcel vedieť, aké to je fičať na niečom takom, na čom proti mne fičali Teper a Thompson. Ak v tréningu naozaj lámali všetky rekordy, cítili sa neporaziteľní, dvíhali viac kíl, bežali rýchlejšie, dávali viac úderov, či regenerovali rýchlejšie, v samotnom zápase by potom mali proti mne výhodu ešte skôr, než by zaznel úvodný gong. Po psychickej stránke sa museli cítiť lepšie, pretože vedeli, že v tom zápase sú neporaziteľní. Musel som si preto sám sebe priznať, že ten ich doping skutočne zohral svoju rolu.“

Price, podobne ako aj každý iný boxer, chce mať pri každom vstupe do ringu na svojej strane práve túto psychologickú výhodu. Hľadá preto dôvody, prečo sa cítiť sebavedomým. Do ringu ide vystretý, aby vyzeral vyššie. Rozsieva okolo seba zlo. Vsugeruje si, že je ten najväčší puncher v celej divízii, a že nad svojím súperom má navrch aj vo všetkých ďalších ukazovateľoch. No odteraz si už nemôže byť ničím stopercentne istý.

„Vždy mi vyčítali, a musím povedať, že právom, že si neverím,“ pokračuje. „Že skrátka idem do ringu iba s tým, že dúfam, že v ňom zvíťazím. Ale že mám aj isté obavy. V ten večer, keď som boxoval s Teperom, to bolo presne to isté. Keď som knokautoval v prvom kole Audleyho Harrisona, mal som pred zápasom presne tie isté obavy, ale z ringu som odišiel ako víťaz. Som si preto istý, že Erkan Teper mal nado mnou obrovskú výhodu, či už po psychickej, emocionálnej alebo fyzickej stránke. A Tony Thompson na tom mohol byť úplne rovnako.“

Pre Pricea môže byť všetka tá náhla upodozrievavosť a cynizmus, s ktorými sa teraz stretáva, niečím novým, ale veterán typu Cunninghama sa mal na pozore už roky. „Keď si pomyslím na mená všetkých tých borcov, o ktorých som sa dopočul, že dopovali, dokonca ešte v začiatkoch mojej kariéry, deprimuje ma to,“ hovorí. „Viacerí z tých borcov, ktorých ste považovali za legendárnych, v skutočnosti neboli čistí. A dnes je to úplne rovnaké, samozrejme. Ľudia si vôbec neuvedomujú, aká akútna táto záležitosť je. Nevedia, koľko známych borcov v skutočnosti užíva niečo nedovolené.“

Necítiac žiadne zábrany a poriadne nahnevaný, Cunningham si trochu uľavuje zo svojej rozhorčenosti, keď nám prezrádza mená niekoľkých takýchto borcov. Jedného z nich už čo nevidieť čaká titulový zápas, ale ako hovorí Steve, prepečie sa mu to. Ako vždy. „Dopingové testy stoja veľa peňazí, takže keď príde dopingová kontrola, netestuje sa všetko,“ dodáva. „A to je problém. Je tu príliš veľa ilegálnych látok, ktoré sa dostanú cez túto sieť. Boxeri veľmi dobre vedia, na čo sa dopingoví komisári zameriavajú, a tak používajú nejaké iné látky a dbajú pritom na to, aby ich užívali v správnom čase.“

Podľa Pricea by vinníci mali byť zbavení svojich ďalších príležitostí. Mali by byť ignorovaní, odtrhnutí od ostatných. Práve preto si Price zaumienil, že s Erkanom Teperom už nikdy boxovať nebude, aj keď je stále hladný po odvete. A z toho istého dôvodu nedávno odmietol aj ponuku na súboj s Antoniom Tarverom. „Ak by som s touto ponukou súhlasil, vlastne by som mu tým odpúšťal jeho činy,“ vysvetľuje.

Cunningham si váži tejto podpory od Pricea, pretože na iných miestach s ňou nemôže dvakrát počítať. „Keď som na Tarvera podal na súde žalobu, navštívil som jedného právnika, ktorý mi v zásade povedal iba toľko, že aj keď Tarver fakticky neprešiel dopingovým testom, tento spor môžem vyhrať iba vtedy, ak by som utrpel aj nejakú inú ujmu než tú, ktorú si boxer obvykle z boxerského zápasu odnesie,“ hovorí.

„Takže to znamená niečo iné ako len natrhnuté obočie, modriny, otras mozgu, atď. Tarver by ma musel v tom ringu priviesť do kómy alebo rovno zabiť – iba vtedy by s tým niečo urobili. A to ma skutočne deprimovalo. Dnes sa totiž s dopingovým podvodníkom nemôžete súdiť – iba ak by vás zmrzačil alebo zabil.“

V apríli 1994 tragicky zahynul na následky svojho zápasu s britským šampiónom v superbantame Richiem Wentonom londýnsky borec Bradley Stone. Wenton, mierumilovný borec z Liverpoolu, vtedy neprišiel do ringu zabíjať, ale iba zvíťaziť.

Stone vtedy prehral s Wentonom v londýnskej hale York Hall v Bethnall Green knokautom v desiatom kole a neskôr skolaboval v byte svojej snúbenice. O dva dni nato zomrel. Wenton, ktorý sa v tom čase triumfálne promenádoval ulicami v Devone a ukazoval svojim fanúšikom svoj čerstvo vybojovaný majstrovský titul, sa dozvedel o prudkom zhoršení zdravotného stavu svojho súpera, a táto správa ho hlboko zasiahla.

Neužíval síce žiadne zakázané látky, zápas so Stoneom vyhral férovo a získal v ňom dokonca aj titul, aj keď bol považovaný za outsidera, no všetko toto bolo zrazu úplne nepodstatné, keď tváre jeho obdivovateľov zrazu začali v jeho prítomnosti kamenieť. Už sa s ním netešili, neoslavovali jeho triumf, ale naopak boli zvedavé a chceli ho rýchlo odsúdiť. Spochybňovali jeho počiatočnú radosť, ľahkosť, s akou si vychutnával ich potlesk, a dokonca polemizovali aj o podstate jeho športu. Niektorí dokonca namietali, že za celé nešťastie by mal v plnej miere niesť svoju zodpovednosť. Jeho život, nieto ešte jeho boxerská kariéra, sa razom a navždy zmenili.

O šesť rokov neskôr, v máji 2000, Wenton nastúpil do svojho predposledného zápasu proti Garymu Thornhillovi. V dueli nakoniec svojmu súperovi podľahol pred limitom v ôsmom kole.

„Ten špinavý malý sviniar vtedy speedoval,“ hovorí dnes 49-ročný Richie, 16 rokov po zápase s Thornhillom. Ten bol po ich súboji naozaj testovaný na amfetamín, za čo mu bol odobratý jeho britský titul a zároveň dostal aj polročný zápasový dištanc.

„Ako amatér som s ním boxoval hneď trikrát, a zakaždým som ho zdolal pred limitom,“ pokračuje Wenton. „Takže keď mi môj promotér Frank Warren predostrel niekoľko mien mojich možných súperov, hneď som si vybral Thornhilla, pretože som bol presvedčený, že ho porazím znovu. Chlapík však prišiel na váženie veľmi vzrušený a nahnevaný, tak som si pomyslel, že asi bude mať problém urobiť váhu. Išiel si vtedy vykričať tú svoju papuľu. Prišli sme však do ringu, a po ôsmich kolách som to bol ja, kto povedal svojmu rohu: 'Stačilo, dajte ma dole. Nechcem s ním viac boxovať.' Bol ako stroj, neustále na mňa útočil. Hovoril som mu, že skôr či neskôr spomalí a unaví sa, ale on na moje slová nijako nereagoval. Jeho jedinou odpoveďou boli neustále útoky.“

Wenton sa vzápätí na chvíľu zastaví, neveriacky pokrúti hlavou a dodá: „Predstavte si, že by v tom stave niekoho vážne zranil, alebo dokonca zabil. To je akoby spáchal úmyselnú vraždu, alebo prinajmenšom niekomu privodil smrť. Verte mi, že ja viem svoje o tom, aký nebezpečný tento sk.rvený šport je. Napokon, bol som to ja, koho istý čas nazývali 'vrahom'. Ale sú to práve títo dopingoví podvodníci – a je jedno, či ich chytia, alebo nie – o ktorých môžeme s istotou povedať, že sa im prepečie vražda.“

LONDÝN – Ísť do boxerského zápasu je riskantná záležitosť. Čo sa však stane, ak váš súper v ringu používa nedovolené prostriedky na zvyšovanie výkonnosti? Redaktor časopisu Boxing News Elliot Worsell sa porozprával s borcami, ktorí čelili v ringu podvodníkom, a učinil viaceré šokujúce odhalenia o aktuálne najväčšom probléme vo svete boxu.

 

To, čo sa vám teraz chystám povedať, vám predostriem s takou úprimnosťou a citlivosťou, s akou rodič povie svojmu dieťaťu o neexistencii Santa Clausa: všetci vaši obľúbení boxeri sú v skutočnosti dopingoví podvodníci.

 

Ten chlapík, ktorý si prerazil cestu naprieč váhami, ten borec, ktorý v ringu predviedol to parádne KO, ktoré si teraz na videu prehrávate znova a znova, ten malý či veľký boxer, alebo ten pästiar, ktorého ste v časoch jeho aktívnej kariéry tak milovali a dnes o ňom rozprávate ako o „legende“ a „hrdinovi“ a čakáte na jeho uvedenie do Medzinárodnej boxerskej siene slávy. Áno, všetci títo borci v istom období svojej kariéry užívali nedovolené prostriedky na zvyšovanie výkonnosti.

 

Pre ostrieľaného diváka to možno nebude žiadne veľké odhalenie a ani nič, čo by ho malo nejako veľmi znepokojovať. Napokon, aj dnes sme stále ochotní odpúšťať tým, ktorí mali nejaký ten pozitívny dopingový test a odpykali si svoj trest, pretože sú to stále bojovníci, a my predsa chceme vidieť zápasy, takže ak nám jeden taký aj predvedú, ich predošlým priestupkom obyčajne nevenujeme veľkú pozornosť.

 

Ale vžime sa aj do kože tých, ktorí museli v ringu súperiť s dopingovými podvodníkmi a do boxerského športu prišli s mylnou predstavou o tom, že budú vždy súperiť vo férových podmienkach, a že boxer, ktorý ráno vstával skôr ako všetci jeho súperi, v tréningu behal najďalej, v ringu udieral najtvrdšie, držal si svoju životosprávu najdlhšie zo všetkých a prehltol najviac surových vajec nakoniec odíde z ringu ako víťaz.

 

Myslite aj na týchto borcov, pretože pre nich je toto nepríjemné zistenie o to viac nepríjemnejšie, než pre ostatných. Bolesť a prehra, ktoré v ringu utŕžili, je len jedna strana mince, podobne ako aj riziko ich povolania, ktoré sa takto ešte zvyšuje, ale skutočnosť, že ich predstavy, síce naivné a nereálne, sa nakoniec aj tak rozbili na márne kúsky, má pre nich úplne iný, oveľa väčší význam.

 

Šport, ktorý mám tak rád, sa stáva remeslom prostitútok a jeho povesť je takto poškvrnená,“ sťažuje sa bývalý dvojnásobný šampión IBF v krížovej váhe z Filadelfie Steve „USS“ Cunningham. „Každý o mne vie, že som čistý, ale ak mám boxovať s niekým, kto čistý nie je, je mi z toho na vracanie.“

 

Cunningham má na mysli august 2015, kedy boxoval s bývalým nesporným majstrom sveta poloťažkej váhy Antoniom Tarverom. Ich zápas v New Jersey sa pôvodne skončil remízou, ale Tarver, ktorý bol už v r. 2012 usvedčený z užívania anabolického steroidu drostanolonu po jeho remízovom súboji s Lateefom Kayodem, bol nakoniec pozitívne testovaný na syntetický testosterón, za čo nakoniec vyfasoval polročný zákaz činnosti a pokutu 50-tisíc amerických dolárov.

 

Pre Cunninghama to však nebolo žiadne prekvapenie. Keď pred zápasom obaja absolvovali otvorený tréning pre médiá, Tarverov prehrešok v súboji s Kayodem mal Cunningham ešte v čerstvej pamäti, a tak svojmu súperovi povedal, že zažaluje hocikoho (úmyselne pritom nepovedal konkrétne mená), kto po zápase s ním neprejde dopingovým testom.

 

Jeden by si chcel myslieť, že Tarver to už viac neurobí, pretože raz ho už nachytali a tak si naňho teraz všetci dávajú pozor,“ hovorí Cunningham. „Ale jeho druhý prehrešok iba dokazuje, ako Antonio Tarver k celej veci pristupuje. Je mu to skrátka jedno. Myslí si, že je stále veľkou hviezdou, a že jeho hviezdne meno mu aj teraz zarobí veľké peniaze, nech sa stane čokoľvek.“

 

Dnes som presvedčený, že všetky jeho veľké zápasy by mali byť brané s rezervou, obzvlášť ten jeho knokaut Roya Jonesa Jr. v r. 2004. Boxerská verejnosť si však dostatočne neuvedomuje celú hĺbku a vážnosť jeho prehrešku. Keď vyšlo najavo, že Tarver dopoval aj v súboji so mnou, zašiel som na jeho stránku na Facebooku, kde ho jeho fanúšikovia upokojovali a presviedčali o tom, že jeho pozitívny test musí byť nejaké klamstvo. Pomyslel som si vtedy: 'Počkajte, moji milí. Veď ten chlapík neprešiel testom už druhýkrát! Aký ďalší dôkaz ešte potrebujete, vy idioti? Je to podvodník!' Celé ma to iba utvrdilo v tom, že boxer s jeho hviezdnym menom, budúci člen siene slávy, si môže robiť prakticky všetko, čo sa mu zapáči.“

 

Tarver vo svojej kariére dokázal knokautovať Roya Jonesa Jr. Vo filme Rocky Balboa si tiež zahral postavu Masona „The Line“ Dixona. Bohužiaľ, fanúšikovia si vždy nájdu dôvody na prepáčenie a odpustenie, aj keď to borcov ako Cunninghama môže veľmi štvať, a klamstvo tak môže pokračovať. Tarver je dnes stále aktívnym boxerom, a k tomu ešte robí v televízii aj komentátora. Aj v jeho veku 47 rokov je stále človekom, ktorý je veľmi žiadaný.

 

Ak by sme žili v ideálnom svete, za váš prvý pozitívny dopingový test by vám odobrali všetky tituly a dostali by ste doživotný zákaz činnosti,“ hovorí Cunningham. „Som dospelý muž. Ak o nejakej látke nemám detailné informácie, nikdy si ju do svojho tela nedám. Ak vám budú núkať nejakú pilulku, prášok, koktail alebo injekciu, načo by ste to preboha mali zobrať? Všetky tieto výhovorky sú obyčajné drísty. Títo chlapíci sú skrátka zúfalí a snažia sa z celej veci vykorčuľovať.“

 

Ak by sa mu naskytla takáto príležitosť, borec ťažkej váhy David Price by dnes dal neviem čo za to, aby v nečistých súbojoch s Tonym Thompsonom (júl 2013) a Erkanom Teperom (júl 2015) uhájil aspoň remízu. Osud však tomuto Liverpoolčanovi uštedril ešte tvrdšiu ranu.

 

V oboch týchto zápasoch totiž prehral pred limitom, keď v tom prvom ho súper prevýšil kondične, zatiaľ čo v tom druhom utŕžil čistý knokaut, a až neskôr sa dozvedel, že obaja jeho vtedajší súperi boli po týchto dueloch pozitívne testovaní (Thompson na hydrochlorotiazid, Teper na celú paletu všelijakých ťažko vysloviteľných nedovolených látok). Výsledky týchto zápasov zanechali nad Priceovou kariérou veľký otáznik, zatiaľ čo výsledky dopingových testov jeho súperov ho uvrhli do stavu paranoje.

 

Nikdy v živote by som ani len nesníval o niečom takom, a to hneď z dvoch dôvodov,“ hovorí Price. „Po prvé, z etického hľadiska je to úplne neprijateľné. A po druhé, bol by som neustále vo veľkých obavách z toho, že ma chytia. Boxom si predsa zarábam na svoje živobytie, takže ak by ma prichytili a potrestali, so všetkým by bol koniec. Naivne som si myslel, že ani ostatní sa práve z týchto dôvodov neodvážia riskovať. Ale pravda je taká, že oni sa odvážili. V boxe je veľa nečestných ľudí, ktorí urobia všetko pre to, aby zvíťazili. Taký Teper bol napríklad prichytený už pred naším zápasom (v júni 2014). Ak by som to vtedy vedel, s veľkou pravdepodobnosťou by som do zápasu s ním nešiel. Byť informovaný je veľmi dôležité. Minulosť vašich borcov skrátka musíte poznať. Táto skúsenosť zo mňa bezpochyby urobila paranoika.“

 

Ešte predtým, než sa v októbri 2012 stretli v newyorskom Brooklyne Danny Garcia a Erik Morales, Garcia si bol dobre vedomý toho, že jeho súper, veľký Erik Morales, bol dvakrát pozitívne testovaný na clenbuterol, t.j. na tú istú látku, kvôli užívaniu ktorej prišiel Alberto Contador o svoj titul na Tour de France 2010.

 

Garcia však vedel aj to, že „El Terrible“ niekoľko dní pred zápasom údajne prešiel svojím tretím testom, čo malo oficiálne dokázať, že neporušil pravidlo trikrát a dosť používané Newyorskou športovou komisiou. A vedel aj to, že Morales mal v čase ich zápasu už 38 rokov a bol dávno za zenitom, a že podpísal zmluvu, ktorá mu v prípade výprasku odolného Mexičana vynesie odmenu milión dolárov. A práve preto dostal tento kontroverzný súboj zelenú.

 

Naproti tomu taký Amir Khan, keď sa dozvedel, že Lamont Peterson bol pred ich odvetou v máji 2012 pozitívne testovaný na zakázanú látku (Američan vtedy argumentoval tým, že podstupoval liečbu korigujúcu nedostatok testosterónu v jeho tele), zvolil opačný postup. Na rozdiel od Garciu, v jeho očiach bol takýto duel, za ktorý by si možno zarobil o čosi viac, ako bolo pôvodne plánované, príliš veľkým rizikom na to, aby ho nakoniec podstúpil.

 

Chris Byrd (bývalý šampión IBF v ťažkej váhe) mi povedal, že sám boxoval proti viacerým borcom, ktorí dopovali. A uistil ma aj v tom, že aj takýchto súperov môžem zdolať,“ hovorí Cunningham. „Keď som potom nastupoval do zápasov, o ktorých som si bol istý, že môj súper v nich dopuje, mal som podobný náhľad na vec. V takých chvíľach si všetko rozmyslíte hneď dvakrát.“

 

Ja som bol často v situácii, kedy som musel boxovať na cudzej pôde. Musel som sa so všetkým popasovať. Keď prídete boxovať do rodného mesta vášho súpera alebo nastupujete do ringu s niekým, kto je v tej krajine veľkou hviezdou, je to viac, než len obyčajný zápas. Keď všetci čakajú iba na výhru vášho súpera, niektoré veci sa potom ľahko prehliadnu.“

 

Vskutku odsudzujúce obvinenie súčasných pomerov v boxerskom športe predniesol Cunningham vo chvíli, keď som ho vyzval k tomu, aby mi prezradil, koľko z jeho súperov malo podľa jeho názoru v čase ich zápasu v tele nedovolené látky. Ani sám ich totiž nedokázal spočítať. „Bolo ich veľa, príliš veľa,“ povedal mi tento medzi profesionálmi 16 rokov boxujúci borec, smejúc sa na absurdnosti toho všetkého.

 

A keď budeme počítať iba vaše titulové zápasy?“ spýtal som sa ho.

 

Cunningham sa vtedy na chvíľu zamyslel a začal pomaly mrmlať: „Jeden, dva, tri, štyri, päť, možno šesť... Áno, trúfam si povedať, že z mojich deviatich titulových zápasov bolo až päť alebo šesť takých, v ktorých moji súperi bezpochyby dopovali. Som si tým istý.“

 

Kde beriete túto istotu?“

 

Cunningham sa znova usmeje. „Medzi boxermi a trénermi sa toho veľa narozpráva. Keď sme v tréningovom kempe, je tam často nuda, čas na prestávku. Boxerská komunita je veľmi malá a viacerí zasvätení preto majú informácie o tých, ktorí niečo berú.“

 

Moje cesty do Európy mi ukázali naozaj veľa. Už len to, že som mohol boxovať v zápasoch, v ktorých ide o titul, mi poriadne otvorilo oči. Keď sú v hre veľké peniaze, ľudia sú schopní urobiť naozaj šialené veci, len aby sa dostali k moci a udržali si ju.“

 

Cunningham, ktorému je dnes 40, zo všetkého vyšiel ešte viac-menej bez následkov. Podstúpil riziko zápasov s dopingovými podvodníkmi a svoj kalich horkosti si vypil vo forme bodových prehier. Ale Price, ktorému je dnes 33, sa musel zmieriť s tým, že jeho sľubná kariéra v ťažkej váhe – váhe, v ktorej sa dajú zarobiť naozaj veľké peniaze a boxeri si tak môžu zaistiť svoje živobytie – dostala vďaka niekoľkým prehrám v kľúčových zápasoch krutú stopku.

 

Price bol z ringu knokautovaný a prišiel tak o šancu na veľký zárobok. Jeho povesť bola neprávom pošramotená. Začalo sa o ňom hovoriť, že jeho brada a odolnosť sú krehké, jeho meno umelo nafúknuté, atď. Vraveli mu, že jediným rozumným riešením je skončiť s boxom. Rozišiel sa so svojím trénerom a analyzoval svoje vlastné ja. A to všetko kvôli tým, ktorých sám nazýva „švindľujúcimi potkanmi“.

 

Ja sám som svojím najväčším kritikom,“ hovorí Price. „A tak som si najskôr myslel, že aj keď proti mne podvádzali, faktom bolo, že tie zápasy som prehral. Ale potom som sa o tom porozprával s istými ľuďmi, a tí zmenili môj pohľad na vec. Najmä ten zápas s Teperom by sa mohol pokojne považovať za jeden nevydarený tréningový zápas v telocvični, ktorý sa nakoniec dostal na YouTube. Rozhodne by ale nemal byť klasifikovaný ako riadny duel.“

 

Nikdy ten pocit nezažijem, pretože na nič podobné by som sa nikdy nedal, ale fakt by som chcel vedieť, aké to je fičať na niečom takom, na čom proti mne fičali Teper a Thompson. Ak v tréningu naozaj lámali všetky rekordy, cítili sa neporaziteľní, dvíhali viac kíl, bežali rýchlejšie, dávali viac úderov, či regenerovali rýchlejšie, v samotnom zápase by potom mali proti mne výhodu ešte skôr, než by zaznel úvodný gong. Po psychickej stránke sa museli cítiť lepšie, pretože vedeli, že v tom zápase sú neporaziteľní. Musel som si preto sám sebe priznať, že ten ich doping skutočne zohral svoju rolu.“

 

Price, podobne ako aj každý iný boxer, chce mať pri každom vstupe do ringu na svojej strane práve túto psychologickú výhodu. Hľadá preto dôvody, prečo sa cítiť sebavedomým. Do ringu ide vystretý, aby vyzeral vyššie. Rozsieva okolo seba zlo. Vsugeruje si, že je ten najväčší puncher v celej divízii, a že nad svojím súperom má navrch aj vo všetkých ďalších ukazovateľoch. No odteraz si už nemôže byť ničím stopercentne istý.

 

Vždy mi vyčítali, a musím povedať, že právom, že si neverím,“ pokračuje. „Že skrátka idem do ringu iba s tým, že dúfam, že v ňom zvíťazím. Ale že mám aj isté obavy. V ten večer, keď som boxoval s Teperom, to bolo presne to isté. Keď som knokautoval v prvom kole Audleyho Harrisona, mal som pred zápasom presne tie isté obavy, ale z ringu som odišiel ako víťaz. Som si preto istý, že Erkan Teper mal nado mnou obrovskú výhodu, či už po psychickej, emocionálnej alebo fyzickej stránke. A Tony Thompson na tom mohol byť úplne rovnako.“

 

Pre Pricea môže byť všetka tá náhla upodozrievavosť a cynizmus, s ktorými sa teraz stretáva, niečím novým, ale veterán typu Cunninghama sa mal na pozore už roky. „Keď si pomyslím na mená všetkých tých borcov, o ktorých som sa dopočul, že dopovali, dokonca ešte v začiatkoch mojej kariéry, deprimuje ma to,“ hovorí. „Viacerí z tých borcov, ktorých ste považovali za legendárnych, v skutočnosti neboli čistí. A dnes je to úplne rovnaké, samozrejme. Ľudia si vôbec neuvedomujú, aká akútna táto záležitosť je. Nevedia, koľko známych borcov v skutočnosti užíva niečo nedovolené.“

 

Necítiac žiadne zábrany a poriadne nahnevaný, Cunningham si trochu uľavuje zo svojej rozhorčenosti, keď nám prezrádza mená niekoľkých takýchto borcov. Jedného z nich už čo nevidieť čaká titulový zápas, ale ako hovorí Steve, prepečie sa mu to. Ako vždy. „Dopingové testy stoja veľa peňazí, takže keď príde dopingová kontrola, netestuje sa všetko,“ dodáva. „A to je problém. Je tu príliš veľa ilegálnych látok, ktoré sa dostanú cez túto sieť. Boxeri veľmi dobre vedia, na čo sa dopingoví komisári zameriavajú, a tak používajú nejaké iné látky a dbajú pritom na to, aby ich užívali v správnom čase.“

 

Podľa Pricea by vinníci mali byť zbavení svojich ďalších príležitostí. Mali by byť ignorovaní, odtrhnutí od ostatných. Práve preto si Price zaumienil, že s Erkanom Teperom už nikdy boxovať nebude, aj keď je stále hladný po odvete. A z toho istého dôvodu nedávno odmietol aj ponuku na súboj s Antoniom Tarverom. „Ak by som s touto ponukou súhlasil, vlastne by som mu tým odpúšťal jeho činy,“ vysvetľuje.

 

Cunningham si váži tejto podpory od Pricea, pretože na iných miestach s ňou nemôže dvakrát počítať. „Keď som na Tarvera podal na súde žalobu, navštívil som jedného právnika, ktorý mi v zásade povedal iba toľko, že aj keď Tarver fakticky neprešiel dopingovým testom, tento spor môžem vyhrať iba vtedy, ak by som utrpel aj nejakú inú ujmu než tú, ktorú si boxer obvykle z boxerského zápasu odnesie,“ hovorí.

 

Takže to znamená niečo iné ako len natrhnuté obočie, modriny, otras mozgu, atď. Tarver by ma musel v tom ringu priviesť do kómy alebo rovno zabiť – iba vtedy by s tým niečo urobili. A to ma skutočne deprimovalo. Dnes sa totiž s dopingovým podvodníkom nemôžete súdiť – iba ak by vás zmrzačil alebo zabil.“

 

V apríli 1994 tragicky zahynul na následky svojho zápasu s britským šampiónom v superbantame Richiem Wentonom londýnsky borec Bradley Stone. Wenton, mierumilovný borec z Liverpoolu, vtedy neprišiel do ringu zabíjať, ale iba zvíťaziť.

 

Stone vtedy prehral s Wentonom v londýnskej hale York Hall v Bethnall Green knokautom v desiatom kole a neskôr skolaboval v byte svojej snúbenice. O dva dni nato zomrel. Wenton, ktorý sa v tom čase triumfálne promenádoval ulicami v Devone a ukazoval svojim fanúšikom svoj čerstvo vybojovaný majstrovský titul, sa dozvedel o prudkom zhoršení zdravotného stavu svojho súpera, a táto správa ho hlboko zasiahla.

 

 

Neužíval síce žiadne zakázané látky, zápas so Stoneom vyhral férovo a získal v ňom dokonca aj titul, aj keď bol považovaný za outsidera, no všetko toto bolo zrazu úplne nepodstatné, keď tváre jeho obdivovateľov zrazu začali v jeho prítomnosti kamenieť. Už sa s ním netešili, neoslavovali jeho triumf, ale naopak boli zvedavé a chceli ho rýchlo odsúdiť. Spochybňovali jeho počiatočnú radosť, ľahkosť, s akou si vychutnával ich potlesk, a dokonca polemizovali aj o podstate jeho športu. Niektorí dokonca namietali, že za celé nešťastie by mal v plnej miere niesť svoju zodpovednosť. Jeho život, nieto ešte jeho boxerská kariéra, sa razom a navždy zmenili.

 

O šesť rokov neskôr, v máji 2000, Wenton nastúpil do svojho predposledného zápasu proti Garymu Thornhillovi. V dueli nakoniec svojmu súperovi podľahol pred limitom v ôsmom kole.

 

Ten špinavý malý sviniar vtedy speedoval,“ hovorí dnes 49-ročný Richie, 16 rokov po zápase s Thornhillom. Ten bol po ich súboji naozaj testovaný na amfetamín, za čo mu bol odobratý jeho britský titul a zároveň dostal aj polročný zápasový dištanc.

 

Ako amatér som s ním boxoval hneď trikrát, a zakaždým som ho zdolal pred limitom,“ pokračuje Wenton. „Takže keď mi môj promotér Frank Warren predostrel niekoľko mien mojich možných súperov, hneď som si vybral Thornhilla, pretože som bol presvedčený, že ho porazím znovu. Chlapík však prišiel na váženie veľmi vzrušený a nahnevaný, tak som si pomyslel, že asi bude mať problém urobiť váhu. Išiel si vtedy vykričať tú svoju papuľu. Prišli sme však do ringu, a po ôsmich kolách som to bol ja, kto povedal svojmu rohu: 'Stačilo, dajte ma dole. Nechcem s ním viac boxovať.' Bol ako stroj, neustále na mňa útočil. Hovoril som mu, že skôr či neskôr spomalí a unaví sa, ale on na moje slová nijako nereagoval. Jeho jedinou odpoveďou boli neustále útoky.“

 

Wenton sa vzápätí na chvíľu zastaví, neveriacky pokrúti hlavou a dodá: „Predstavte si, že by v tom stave niekoho vážne zranil, alebo dokonca zabil. To je akoby spáchal úmyselnú vraždu, alebo prinajmenšom niekomu privodil smrť. Verte mi, že ja viem svoje o tom, aký nebezpečný tento sk.rvený šport je. Napokon, bol som to ja, koho istý čas nazývali 'vrahom'. Ale sú to práve títo dopingoví podvodníci – a je jedno, či ich chytia, alebo nie – o ktorých môžeme s istotou povedať, že sa im prepečie vražda.“

Copyright © 2010-2021 Profiboxing.cz

Nahoru PC verze